Ani neviem, aký dať nadpis popravde

30. září 2018 v 22:44
Ehm....ahojte? Ja viem, nič ma neospravedlňuje, že som tak dlho nič nepísala, aj keď som mala predsavzatie, že sa bude blogu venovať, ale popravde, písať neviem, moje príbehy neboli vôbec originálne (až na dva možno :D) skôr prebraté z toho všetkého kvanta, ktoré som čítala a vybrala prvky, ktoré sa mi páčili. Je síce pravda, že keď som sa snažila písať, tak moja štylistika bola omnoho lepšia ako teraz a má to niečo do seba, rozmýšľala som, že začnem prekladať niečo, aby som si zas zvykla na pár vecí, ktoré boli automatické, ako napr. opakovanie slov a vymýšľanie rôznych vetných konštrukcí, aby sa neopakovali. Momentálne na to nedbám, pretože píšem tak, ako mi príde na um, lebo by som sa inak nikdy k tomu nedokopala. Je mi celkom ľúto, že komunita SasuSaku a celkovo Naruta sa ..rozpadla? upadla? Minule som prezerala všetky moje obľúbené blogy a takmer všetky sú buď zrušené alebo nepridali článok aj viac ako 2 roky. Viem, že to nikdy nemohlo vydržať navždy, predsa len sme starší a záujmy sa menia (a koniec Naruta ma nahneval, tak Boruta ani nepozerám). S niektorými si myslím, že by som dobre vychádzala aj mimo blogu, len som sa vždy hanbila nejako napísať, či by sme si nevymenili fb/emaily hocičo, toto je takémoje ospravedlnenie samej sebe, že som sa tak veľmi bála a moje sebavedomie bolo tak nízke, že som myslela, že vôbec nepatrím ku komunite a ľudia chodia ku mne len kvôli tomu, že komentujem ja im ( a možno to aj tak bolo, kto vie?). Blog bol pre mňa také útočisko viac menej. Viete, moje sebavedomie bolo vždy nízke (nie že by teraz bolo vysoké, ale je to lepšie a hlavne cítim sa lepšie po psychickej stránke), prakticky do tohto leta som mávala ťažké noci, kde som celé preplakala, pretože po psychickej stránke som bola naozaj veľmi zle. Neviem, či to pochopí niekto, kto to nezažil, ale proste nedokázala som sa zbaviť pocitu, že by to všetci naokolo mali jednoduchšie, kebyže sa nikdy nenarodím, alebo že by boli šťastnejší, kebyže ma ani nepoznajú a kvôli čomu vlastne žijem, keď ma nič nezaujíma a nič neviem spraviť poriadne? Ja viem, že to nie je pravda, ale proste som tomu verila a nikto si to nevšimol, aj keď som potom už ani neskrývala niektoré poznámky, ale nikto si to nevšimol (ako napr. keď sa ma pýtali na plány o rok/dva tak som im odpovedala, že možno sa toho ani nedožijem). Nie, nechcela som sa zabiť, nikdy by som si nedokázala vedome ublížiť, ale povedzme, že ak by sa na mňa rútilo auto, neviem, či by som sa uhla. Mala som veľmi zlý vzťah s mamou a za každú hádku som sa cítila zodpovedne, že sa hádame kvôli tomu, že som zlá dcéra, že ja za všetko môžem....Popravde, celé leto som bola doma a dávala sa dokopy po psychickej stránke (doma som povedala, že si chcem užiť prvé leto bez brigády a uverili tomu) a viac menej sa mi to podarilo, preto som aj schopná o tom teraz písať. Nie, nie som úplne v poriadku, stále čakám na ten zlom, keď zase sa budem presviedčať, prečo je dôležité vstať z tej postele a aspoň niečo jesť. Dúfam, že mi to vydrží, dokonca som si zakázala mať zapnutý internet, keď na mňa prišla taká chvíľka....Ale v skutočnosti som o tomto nechcela ani písať, nevadí. Čo som chcela napísať je, že od posledného príspevku som stihla zmaturovať, ísť na výšku, teraz prestúpiť na ďalšiu a takto som skončila v Prahe. Užívam si pražský život, len toho učenia je toľko, že je len druhý týždeň a nič nestíham (som na chemickej škole). A tým končil môj plán na príspevok, proste som dostala chuť sa ozvať a niečo napísať a vznikol z toho tento sloh. Ani neviem, či tu vôbec niekto príde, ale ak áno, tak si spomeň, že keď ti bude najhoršie, že vždy je tu niekto pre teba, kto ťa má rád. (Dôkaz, že môj psychický stav ešte nie je úplne v poriadku : Verím, že vždy sa nájde niekto, kto má rád niekoho aký je, ale nemyslím si, že ja takého mám. Myslím to úplne vážne, mám až jednu kamarátku, s ktorou si píšem asi tak raz za mesiac, nemám nikoho, komu by som mohla zavolať, keď mi nie je najlepšie a s rodinou mám síce lepší vzťah, ale stále je to zlé)...Toto bolo emocionálne veľmi vyčerpávajúce.
 

Knižná výzva 2017

3. ledna 2017 v 19:32
Ani sa nejdem ospravedlňovať za neaktivitu, hneď zo začiatku som písala, že nemám v pláne každý týždeň niečo pridávať..ale to neospravedlňuje, že som SB zanedbávala, čiže za to sa ospravedlňujem. Och a štatný nový rok ;). Tento rok som konečne nezabudla (tento rok, ktorý má zatiaľ tri dni) a zúčastním sa knižnej výzvy, ktorú ako vždy má na starosti ells. Dala som si 50 kníh za rok, čo ak splním budem hrdá, pri maturite, robote a snažením sa dostať na výšku ;)
Postupne tu budem pridávať knihy, ktoré som prečítala. A môžete sa tiež zapojiť ;)

1. John Steinbeck - Hrozno hnevu
2. Dmitry Glukhovsky - Metro 2034
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
26.
27.
28.
29.
30.
31.
32.
33.
34.
35.
36.
37.
38.
39.
40.
41.
42.
43.
44.
45.
46.
47.
48.
49.
50.

Kam dál

Reklama